Poslúchaj, lebo uvidíš

Keď som bola malá a niekedy som bola neposlušná, rodičia ma strašili, že keď to takto pôjde ďalej, budú ma musieť dať do detského domova. Mne táto hrozba prišla dosť reálna, pretože sme zhodou okolností mali detský domov o niekoľko domov ďalej. Najviac som sa bála, že mi tam nebudú dávať sladkosti a že na spanie mi tam zostane poschodova postel s miestom hore, odkiaľ budem určite celú noc padať.

Podmienky sú lepšie

Postupom času som samozrejme pochopila, aká je táto hrozba nereálna, ale deti z blízkeho domova som vždy ľutovala. Prišlo mi, že chodia príliš chudobne obliekané, že nemajú zďaleka toľko hračiek ako my, skrátka boli iné. Po rokoch, v rámci vysokoškolského štúdia a následnej praxe, som sa dostala aj do domova. Zistila som, že mnohé sa zmenilo. Domovy dnes už majú vďaka sponzorom celkom slušné vybavenie, izby nepôsobia stroho ako väzenské cely, naopak, hrajú všetkými farbami a čo sa týka hračiek, tých majú tieto deti možno aj viac ako tie s dvomi rodičmi. Prevádzkovatelia našťastie robia, čo môžu, aby deťom, ktoré nemali v živote príliš šťastia, pobyt aspoň trochu spríjemnili. Aj tak ale svojim deťom nehrozím, že ich dám do domova.

Poslúchaj, lebo uvidíš
Ohodnoťte příspěvek